Hovoria o nás, že sme zlí. My nie sme zlí, sme iba stratení… Stratení vo svete nezodpovedaných otázok: PREČO? doc Prečo sme sa museli vzdať toho najcennejšieho, čo každé dieťa potrebuje mať? Bez rodiny sa človek trasie od zimy. Chýba mu teplo otcových dlaní a slnko v maminých očiach.

Urobili sme v živote veľa chýb, nechceli sme však nikomu ublížiť. Myslia si o nás, že sme nestáli, a že nedokážeme milovať. My vieme ľúbiť, iba máme strach to povedať.

Život nám utŕžil veľa rán. Zažili sme veľa strát. Učíme sa žiť a tešiť sa z každého nového dňa. Hľadáme dobro okolo nás, nachádzame to dobré v nás.

Chceme veriť a nestrácať nádej, že raz príde ráno a s ním sa skončí sen, čo kradne spánok!

OSOBNÉ VÝPOVEDE

Môj pobyt na Bankove

Prežil som tu príjemné aj nepríjemné chvíle. S vychovávateľmi sa dalo poradiť, známky som si poopravoval, chodil na akcie a výlety, získal som tu aj veľa sily (kým pred 2 rokmi som sa každého bál, teraz už nie)… Strašne som sa cítil, keď sa mi chlapci smiali, keď som utekal, nešiel na prázdniny domov, alebo keď ma vychovávatelia oklamali a vôbec to neľutovali.

Na Bankove som toho veľmi veľa nedosiahol a možno to nevyzerá, že som sa zlepšil, ale ja viem, že mi tento pobyt pomohol. Ďakujem vychovávateľom, že mi pomohli sa ovládať a naučili ma veľa vecí. Keby som neskončil na Bankove, skončil by som v base – to viem naisto. Keby tu neboli takíto vychovávatelia, akí sú, ktorí nás majú radi a boli by tu len vychovávatelia, ktorým je všetko jedno, a  len čakajú na to, že prejde deň a vyparia sa domov, tak by sme boli stále takí istí, ako sme sem prišli. Dúfam, že ostanú akí sú, aby mohli dávať „dokopy“ nové deti. Niekedy som bol k nim drzý, no mám ich rád. Iba mi padli do rany, keď som mal nervy a vybil som si to na nich.

Páčilo sa mi tu aj jedno dievča. Napísal som jej list. Nechcela so mnou chodiť, lebo mala druhého. Bol som sklamaný. Povedal som si, že nemôžem mať všetko, čo chcem, tak mi to prestalo vadiť. Poučil som sa, že kým dievča nemá o mňa záujem, tak sa do nej netreba zaľúbiť.

Na Bankove boli aj ľudia, ktorých som nemal veľmi rád. Vydržať mi to tu pomohli pani Natália, s  ktorou sa dalo porozprávať, keď som sa necítil dobre. Podržala ma v ťažkých chvíľach, dala nádej, a  bola vtipná, ako aj kamarát Matúš, s ktorým som dobre vychádzal, aj keď niekedy i on provokoval.

Rád som tu športoval, hlavne behal (ani som nevedel, že viem tak dobre behať). Ľutujem, že som sa ani raz nedostal na športové hry kvôli útekom. Ľutujem svoje úteky. Spoznal som síce Košice, ale vzalo mi to možnosť zrušenej výchovy. Naučil som sa tu aj lyžovať. Mal som možnosť si to vyskúšať na ozajstnej zjazdovke na Červenom brehu, za čo vďačím pánovi Karolovi, ktorý vedel zorganizovať všelijaké akcie, ktoré rozveselili, keď som sa veľmi nudil. Moja vďaka patrí aj mojej pani učiteľke, že mi pomohla dokončiť deviaty ročník, naučila ma vidieť veci inak a dala mi šancu. Keby jej nebolo, mal by som skončenú osmičku a nemohol si vybrať poriadnu školu.

Dovidenia, a aby ste na mňa spomínali.

L. L.

Spomienka na Bankov

Na Bankove som sa naučil, že život nie je taký, ako som si predstavoval. Keby som bol doma, tak neviem, neviem, či by som ukončil 9. ročník ZŠ. Som veľmi rád, že sa mi to podarilo. Dokonca som zistil, že ľudia na Bankove nám chcú len dobre, nechcú nám vôbec zle. Udeľovanie rôznych opatrení, pokarhania za zlé správanie – myslia to dobre. Len my to tak nevnímame. Bankov sa nám snaží pomôcť k tomu dobrému, aby sme to zúžitkovali, keď vyjdeme von. Veď v normálnom, reálnom svete tiež existujú nejaké pravidlá, ktoré treba rešpektovať a dodržiavať. Myslíme si, že Bankov nám bol nanič. Mýlime sa. Daroval nám nové srdce, dušu, myseľ… No aspoň mne, aj keď to nevyzerá.

Pripadalo mi to tu ako večnosť. Už sa teším do môjho ozajstného domova, kde si to môžem vyskúšať na vlastnej koži. Už nechcem byť zlý a rozdávať: smútok, hnev, plač a pod. Chcem sa konečne zmeniť k dobrému a rozdávať: smiech, radosť, pokoj, mier… Zaslúži si to najmä moja mamka. Ďakujem bankováckym vychovávateľom za všetko dobré, čo ma naučili. A nie sú to obyčajné veci, budem ich naozaj dosť potrebovať vo svojom živote na slobode. Mám ich ukryté a  zamknuté v mojej hlave, duši, ale hlavne srdci.

Prežil som tu aj horšie chvíle. Nenávidel som, keď niekto hovoril na mňa veci, ktoré neboli pravdou. Snažil som sa ich vysvetliť, no nikto mi nepomáhal. Pocítil som aj sklamanie, ponižovanie, bitky, nadávky, no keď mám byť úprimný – zaslúžil som si to. Zistil som, že u cudzích ľudí si treba získať dôveru. Keby som si na Bankove získal dôveru ľudí, šlo by to ľahšie. Hnevať sa za to môžem len sám na seba. Na Bankove mi nikto neublížil. Ublížil som si sám a to svojím správaním. Ďakujem Bankovu za všetko dobré.

Na záver sa chcem poďakovať všetkým vychovávateľom a zamestnancom, že mi pomohli zmeniť sa k tomu lepšiemu. Dostal som druhú šancu a odchádzam s novým dychom do života. Tieto slová nie sú napísané len tak, vyšli z môjho napoly kamenného a napoly ľudského srdca. Týmto by som chcel Bankovu povedať veľké ĎAKUJEM!

L. U.

Vyberte si svoju cestu…

Možno so mnou budete súhlasiť, možno nie. Je to môj názor, ktorý mám potrebu zdeliť práve vám, ktorí ste na Bankove so mnou. A zároveň je to moja vďaka zamestnancom tohto zariadenia.

Buďte radi, že tu máte ľudí, ktorí sa o vás starajú. Robia pre vás všetko, čo je v ich silách. Naozaj sú títo ľudia dobrí, trpezliví, a preto si nezaslúžia vďaku v podobe vyvádzania nezbedností, robenia bordelu… Život na Bankove by šiel ľahšie, keby sa chlapci správali ako majú a nerobili by somariny. Zbytočne sťažujú život sebe aj ostatným. Skúste si neznepríjemňovať život jeden druhému, lebo ste všetci na jednej lodi, a keď sa chcete mať lepšie, pomáhajte si medzi sebou.

Máte možnosť si dokončiť školu, ktorú by ste doma neukončili. Nepremárnite šancu, ktorá sa vám ponúka. V živote to môžete oľutovať.

Mali by ste prežívať bezstarostnú mladosť, no už ste okúsili trpkosť života. Život je ťažký pre ľudí bez domova a práce. Mali by ste teraz začať rozmýšľať, čo bude ďalej, nie keď bude neskoro. Keď človek dospeje, zistí, že život nie je sranda. Tieto riadky píše človek, ktorý sa nespráva tak ako má, ale časom sa zlepšuje k dobrému. Keď som prišiel na Bankov, ťažko som si zvykal. Po čase som si našiel kamarátov aj frajerku, s ktorou si však momentálne opäť k sebe hľadáme cestu. Zvykol som si tu a nikdy by som ten ústav nevymenil za druhý. Aj keď doma je len doma, no keby sme viac počúvali rodičov.

Keď už teraz viete ako to je, dúfam, že sa budete starať o svoje deti, aby nedopadli ako my. Ďakujem aj všetkým zamestnancom, riaditeľovi, zástupcovi za všetko, čo pre nás robia. Niektorí si to ozaj veľmi vážia. Som rád, že som sa tu dostal. Naučil som sa veľa, veľa od ľudí so skúsenosť ami, získal som praktické rady, keď si raz budem musieť poradiť sám. Život sa zdá v pohode, kým sme tu. Ale keď Ti život otvorí svoju náruč za bránami Bankova, tak pochopíš.

Pouvažujte nad týmto článkom a vyberte si svoju cestu…

L. B.

Doma je lepšie

Nie som rád, že som tu prišiel. Lepšie bolo doma ako tu. Neviem, za čo som tu, keď som také zlé nič nespravil. Chcel by som sa zmeniť, lebo tu už nechcem byť. Musím to vydržať, chcel by som sa odtiaľ čo najskôr dostať. Chýba mi mama, bratia a mačky. Doma som mohol chodiť von s  kamarátmi. Keď sa vrátim domov, už nebudem vystrájať, chodiť poza školu, mamu budem počúvať. Sľubujem, že sa polepším.

M. G.

Chcem sa zlepšiť

Som tu už rok. Ubehlo to rýchlo. Čakala som, že sa mi bude zdať, že som tu už večnosť. Na šťastie a moje prekvapenie to nie je až také zlé a beží to. Moje správanie sa zlepšilo, ale mám ešte čo naprávať. Mám aj zlé obdobia a vtedy sa mi vôbec, ale vôbec nedarí… Chcela by som to zlepšiť, dúfam, že sa mi to podarí.

Mojou zlou stránkou je, že som drzá. Nemám rada, keď ma niekto kritizuje a diriguje, a to sa tu na Bankove väčšinou stáva. A tak moja nervozita stúpa. Chvíľu som milá a zábavná a o 5 minút som agresívna a podráždená. Aspoň, že učenie mi ide.

Snažím sa, aby sa moje správanie zlepšovalo, a bola som skôr milá ako drzá.

Nad vodou ma drží moja kamarátka a najmä myšlienka, že chcem byť doma so svojou rodinou. Mám šancu, tak mi to za to stojí, nie?

A. K.

Pre pani majsterky…

Milé pani majsterky, prihovára sa vám D.G. Píšem vám preto, lebo na vás neviem zabudnúť. Strašne sa mi zle žije s myšlienkami na to, ako som vám ubližoval a ako som sa k vám správal. Bol som hlúpy a sprostý. Nedal som si povedať od skúsených žien, ako ste vy. No neviem, ako to odčiniť. Ale myslím si, že si to odskákavam teraz, v tomto krutom svete. Týmto vám chcem povedať, ako mi je veľmi ľúto, že som bol tým, čím som bol – bol som hlúpy a myslel som si, že si môžem robiť, čo chcem.

Pýtate sa prečo som sa rozhodol venovať vám tento list? Nečudujte sa! Doviedla ma k tomu táto krutá realita. Musel som sa vám ospravedlniť, aj keď viem, že ospravedlnenie beriete, ale ja viem aj to, že to je málo. Už nemôžem dokázať, že to ľutujem, ale dúfam, že tento list vám povie niečo o tom, ako to veľmi ľutujem.

Ste dve z naj, aké poznám s dobrým srdcom a nezaslúžil som si tú vašu  všetku láskavosť, že ste mi dali možnosť si predĺžiť a dokončiť školu. Mali ste pravdu, že výučný list sa mi zíde, veď aj preto sa mi podarilo nájsť si prácu. Aspoň na začiatok, na 6 mesiacov. Verím, že budete radi, keď sa prídem na vás pozrieť. :-):-):-):-)

Užili ste si ma dosť, tie tri roky som vám žral nervy a neustále som vyvádzal. A preto si zaslúžite odomňa úprimný a pravdivý list, ktorý je venovaný len vám dvom ženám s veľkou náručou pomôcť každému, aj keď si to poniektorí, ako ja, nezaslúžia. Stále ste mali náruč otvorenú, či už v tých zlých situáciách alebo tých pozitívnych. Zato by som vám uznal Oskarovu cenu . Ste dve skúsené ženy, ktoré vychovali deti, a ako je možné, že som si vždy nedal od vás povedať?

Som rád, že som bol ten, ktorý mohol od vás odísť ako vyučený, a nie ako vandal nejaký.

Za všetko sa vám ospravedlňujem!

D.G.